„I stemnela obloha nad červeným Užhorodom a hory zaplakali, keď cudzie rody tiahli do našich dŕžav.
═══ ═══
Dusot tisícov koní otriasa našou svätou zemou a nepriateľ, sýty chamtivosťou, dvíha zástavy k útoku.
═══ ═══
Myslia si, že slovanské knieža skloní hlavu a odovzdá svoje hrady bez cvengotu ocele. No počujte, kráľovskí synovia a vodcovia kmeňov: Kým táto ruka udrží ťažkú sekeru a kým v žilách našich bojovníkov koluje hrdá krv predkov, naša zem vám lacno nepadne!
═══ ═══
Naše štíty sú zaklinené ako skalné bralá Karpát, luky sú napnuté a verná družina stojí pevne v šíkoch. Ak je nám súdené padnúť v to boji divokom, naše mená nezaniknú.
═══ ═══
Budú o nás spievať vtáci v korunách dubov a rieka Laborec ponesie zvesť o našej sláve po veky vekov. Tasíme zbrane, hradby sú pripravené.
═══
